reklama

Ako som sa takmer stal majstrom ČR v triatlone

V druhej triede na základnej škole som ukončil plavecký kurz prevzatím korytnačky. Slabšie hodnotenie už bohužiaľ neexistovalo, čo veľmi škrelo našu pani učiteľku. Za moje strnulé prerúčkovanie predpísanej polovičky bazénu s  výrazom čerstvo vyliahnutého mamuta by mi pani učiteľka najradšej udelila diplom v tvare nákovy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (134)

Zato beh mi šiel naozaj famózne. Všetky disciplíny som vyhrával s veľkým náskokom a pokiaľ ma pamäť neklame spomínam si, že som raz zabehol dvanásťmin ú tovku pod desať minút.

Aby som potvrdil moje kvality cyklistu spomeniem len krátky a poučný príbeh o tom, ako som vyrazil na sestrinom horáku z Trenčína do Tatier. Do uší som si vložil slúchadla zo superprenosného rádia, rádio som pichol do karimatky, ktorú som mal omotanú okolo rúry bicykla a v príjemných melódiách som si to šliapal do pedálov. Pri Ružomberku ma náhle zastihla jemná bolesť v chrbte. Natiahol som sa teda, povystieral ubolené cyklistické telo a nevšimol si, ako sa rádio po kúskoch vyťahuje z karimatky a jemným oblúkom letí do predného kolesa.
Boli to milisekundy, v ktorých sa človek naozaj nestíha čudovať, prečo ho niekto chytil z vnútra za uši a celou silou mu treskol hlavou o riadidlá bicykla. Neverili by ste, ale kábliky od slúchadiel vydržia nenormálne veľa. Ležal som v jarku vedľa cesty medzi tými jablkami, kukal som na tú oblohu modrú a otrasený mával kamionistom, ktorí si naplno užívali toto malé spestrenie nudného kamionistického života.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Netrvalo dlho a dospel som. Postupne som si uvedomoval svoje športové danosti a po krátkej diskusii sme s kamarátmi dospeli k názoru, že sme sa narodili pre triatlon. Pustili sme sa teda do trénovania (..ja ani moc nie..prišlo mi to únavné).
Netrvalo dlho a založili sme si viacúčelový klub „Hrom do piecky!“, pod hlavičkou ktorého sme sa začali zúčastňovať amatérskych triatlonov. Podávali sme a stále podávame krásne výkony, plné radosti, endorfínu, športového zápolenia, nezlomnej vôle, kŕčov, nutkania tresknúť bicykel do najhlbšej priepasti, obeseniu sa na šnúrkach od tenisiek a celkovej nechuti žiť...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Minulý víkend nás jeden z kamarátov prihlásil na triatlon v českom Tábore. Nikdy sme nezápolili na území českých bratov takže nám to prišlo ako dobrý nápad.
Je nedeľa ráno a my vchádzame do mesta. Je to tu divné. Všade sú poliši, všade sú zábrany, je tu kopa nafúknutých reklamných oblúkov, jedným slovom to tu vyzerá moc moc nóbl. Potichu pregĺgame.

Vchádzame do miestnosti na registráciu.
Vidíme dlhý rad pretekárov.
Vidíme dlhý rad profesionálnych pretekárov.
Vidíme dlhý rad pretekárov, ktorým chodíme tlieskať na majstrovstvá republík a pohárové závody a ticho ich pritom obdivujeme.
Veľmi hlasno pregĺgame.

Nad dlhým radom pretekárov vidíme názov závodu „Majstrovstvá Českej republiky  a finále českého pohára“. Zo stodvadsaťdva pretekárov je tu 117 profesionálov, dvaja vojaci a mi traja. Nedýchame. Je nám nevoľno. Vzájomne sa podopierame a registrujeme sa u zneistenej tety.
Dušan ticho porovnáva svoj trekový bicykel za pätnásť tisíc so stotisícovými cestnými strelami. Ja porovnávam svojich 106kg s telami gréckych polobohov, ktorí vážia o niečo viac ako vrece cementu. Janko s telom gréckeho poloboha si objednáva palacinky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stretáme Paľa Šimka, ktorý ide o pár týždňov reprezentovať SR na olympiádu.
„Čaute prišli ste povzbudzovať? Super!“ zvolá nadšene.
"Nie. Prišli sme ti natrhnúť prdel...“ Odpovedáme a ja odchádzam so stiahnutým žalúdkom na toaletu. 

Stretáme Andreja Orlického, reprezentanta SR.
 „Čaute prišli ste povzbudzovať? Super!“ zvolá nadšene.
„Nie. Prišli sme ti natrhnúť prdel...“ Odpovedáme a ja opäť odchádzam na toaletu.

Opäť stretám Andreja Orlického.
„Keby som vedel, aké je to tu hovädsky kopcovité, nikdy by som sem nešiel“ vraví nešťastný po zhliadnutí mapy.
„Ku..a“ zašepkám a odkráčam na toaletu. Je obsadené. Sedí tam Dušan a Janko čaká v rade.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Štart prebehol pomocou výstrelu z dela. Keby som nebol desaťkrát na toalete, tak sa určite z tej rany poseriem. Na brehu jazera je obrovské množstvo divákov, ktorý čakajú na výbeh z vody do bicyklového depa.
O pár sekúnd som vo vode sám. Všetci odfrčali rýchlosťou motorových člnov v ústrety bójkam. Prvých dvesto metrov sa pokúšam o kraul. Zvyšok udýchaný doprsíčkujem. Na brehu nie je okrem mojej drahej nikto. Z ľútostivým úsmevom ma milo povzbudzuje. Po dvesto metroch behu do kopca vbieham na pokraji infarktu do prázdneho depa. Obúvam sa a sadám na jediný bicykel čo tam zostal. Vyrážam do ulíc historického Tábora. Veľká chyba. 

V propozíciách písali, že trať prechádza cez kopec so 17% stúpaním. Nazvem si ho pracovne Sviniar. Sviniar prichádza, sústredím sa na neho, dupem, na vrchu sa točím a so šťastným úsmevom víťaza zjazdujem. Ešte dvakrát ho musím dať a budem koniec. 
Pozor pozor pozor!!! Niečo nie je v poriadku! Žlté šípky vravia zaboč HORE. Zaboč hore do brutálneho kopca. Meraviem. Tvrdnem ako betón. Kopec predtým nebol Sviniar.
Sviniar sa týči do výšky v sklone, kde som si istý že sa čoskoro prevrátim na chrbát a budem metať nôžkami ako nešťastný chrobák. V prvej tretine kopca zosadám a za obrovského povzbudzovania tlačím bicykel. Táto scéna sa opakuje ešte dvakrát. Cítim, že som miláčikom publika. Občas okolo mňa prejde fučiaci profík a mrmle niečo o zavadzaní. Trikrát mám chuť to vzdať a trikrát mám chuť sa od vysilenia povracať. Bojujem s telom i psychikou. Dávam si tie najhoršie mená a preklínam vrásnenie. Chcem žiť v Maďarsku na rovine! Chcem jesť halászle a hľadieť pri tom do diaľky, kde mi nezavadzia žiaden vyvrásnený KOPEC! Hmlisto si pamätám, že som sa v depe prezul do tenisiek a tri krát v mrákotách a tridsať stupňovej teplote obehol mestský park.
Všetci policajti ma povzbudzujú. Som aj ich miláčik. Hneď ako prechádzam, s úľavou balia zábrany a odchádzajú domov. Vchádzam do cieľa, počujem rapkáč, oslavné výkriky, padám. Jem melón. Jem veľa veľa melónu. Všade okolo mňa je melón. Ja sám som melón.

Na výsledkovej listine je pri mojom mene DNF (Did Not Finish).  
„Ako to, že som neukončil, keď sa tu na vás živý zdravý kukám?“ pýtam sa prekvapene.
„Nooo...my sme s tým už nejak nepočítali a potrebovali sme to už vyhodnotiť. Viete, ľudia by už radi išli domov...ale na internete to už bude v poriadku...“ upokojujú ma.

Na druhý deň s prekvapením zisťujem, že som nebol posledný! Jeden nedokončil a jedného diskvalifikovali za nejakú blbosť.
Oblieva ma úžasný pocit. Verím, že raz ich bude za nešportové správanie diskvalifikovaných viac a ostatných postihnú defekty (fakt netuším ako sa mi mohli vysypať z dresu moje pripináčiky pre šťastie) a ja povstanem na stupienku majstra Českej republiky.
Už pri písaní týchto slov mi neznáma sila ťahá ruky nad hlavu a na tvári sa mi rozlieva úsmev víťaza. Preberám pohár z českého kryštálu a krásny veľký melón...Som plný zadosťučinenia...Treba len trpezlivosť a pripináčky pre šťastie...Pomaly zakusujem do šťavnatého melónu...Som šťastný...Triatlon je krásny šport....

Cieľové foto (Maťko, Duško, Janko)  

Obrázok blogu
Martin Basila

Martin Basila

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  0x

..kronikár vedeckej nadácie Za Šťastné Tváre Našich Žien - ZŠTNŽ...keby neovplýval citom pre ďaľeký hod granátom a prekvapivo rýchlym šplhom na tyči, nikdy by si v triede nenašiel kamarátov...[gramatický analfabet].. Zoznam autorových rubrík:  ŽivotPríručkySvetomMomentkyVšeličoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu