Sadám k počítaču a tlčiem do neho internetové adresy dvoch najznámejších portálov na vyhľadávanie jazdených, no zaručene bezchybných aut zo zahraničia www.mobile.de a www.autoscout24.com . Na oboch portáloch predávajú svoje autá hlavne zhýčkaní Nemci, ktorí si ani trošku nevážia kvalít jazdených áut a predávajú ich v porovnaní s naším trhom výrazne pod cenu. A to je presne to, čo chcem. Super káru za minimálnu cenu! 

Bacha, nie som žiaden naivný trpák a preto si hneď na úvod prízvukujem, že sú na tom internete rôzni chlapíci, ktorí ako viem lákajú od kupujúceho rôzne zálohy, najlepšie platené cez Western Union. Po zaplatení zmiznú nielen prašuldy, ale aj chlapíci, auto, adresa, meno, mesto, zviera... Proste nie je po nich ani chýru ani slychu. Som preto extrémne podozrievavý a pozorný ako týždeň hladný orol. Nič neujde môjmu ostražitému oku. 

Dávam si inteligentne vyhľadať autá v rozmedzí sumy, ktorú som ochotný za káru utratiť. Minimálnu hranicu nastavujem na sedem tisíc euráčov aby mi to nehádzalo nejaké nabúrané rachotiny a náhradné diely. Nech má moje nové auto maximálne tri roky, náhon na všetky štyri kolieska a na tachometri priaznivé číslo. Samozrejme musí byť kvalitné, krásne a plné koní. 

Stláčam tlačidlo „Hľadaj“ a čakám.
Asi minútu som pod stolom. Hľadám si oči, ktoré mi vypadli pri zhliadnutí prvej z ponúk. Nablýskaný Land Rover Discovery na mňa kuká, usmieva sa, prihovára sa mi rečou krásnych tvarov a koní pod kapotou. "Že daj ty za mňa Martin osem tisícok euro a budem ti hovoriť pane. Skontaktuj ty môjho zhýčkaného pána z neďalekého Nemecka, nech neotáľa toľko a predá ma tebe Martin môj sympatický múdry."
Ani nedýcham. Opatrne prechádzam myškou po texte, ktorý je pre mňa viac ako neobjavené zvitky Biblie. 

Za chvíľku precitnem a porovnávam podobné ponuky, že koľko pýtajú za také kúsky iní zhýčkaní majitelia. A oni, že „Navaľ Martin sedemnásť a viac tisícok a možno ti ho predáme“. „Nuž“, hovorím si, „aj v Nemecku sa z času na čas niekto druzgne na hlavu a čaká, že ja, múdry Martin mu sadnem na lep“. Cítim svoju svätú povinnosť, prípad prešetriť. 

Píšem teda písmo predajcovi, a v tom písme jednou vetou túžbu svoju vyjadrujem: „JA TO AUTO CHCEM!“
. Hm, pozerám, že e-mail s mojou túžbou odchádza niekam do Francúzska.
„Žeby môj majiteľ bol pôvodom Francúz, ktorý do nemeckého zajatia padol?“ premýšľam podchvíľou.

Kdeže. Do hodinky mi píše Frank Siegel z Berlína, že auto je jeho a že velice rád mi ho za malú úplatu predá. Na moju otázku, prečo takú málo cifernú sumu pýta, odpovedá v krátkosti a na rodinné problémy sa odvoláva. Nuž, i v Nemecku vie byť rodinný život tuhý a chladný ako oceľ. Isto sa chce pomstiť nevďačnej rodine a predať jej štvorkolesového miláčika pod cenu, čím by všetkých nepekne zranil na citlivom motoristickom mieste. Mimochodom, ešte stále čakám na požiadavku na zálohovú platbu, najlepšie cez Western Union.   

Ale Frank nie. Frank to hrá na istotu a veľmi profesionálne mi vysvetľuje, že on uzavrel zmluvu s firmou GSC Transport (www.gsctransport.eu) a že on odo mňa žiadne peniaze nechce. Nech len zaplatím firme a tá mu dá peniaze, až keď po desiatich dňoch od doručenia auta dosvedčím, že som s autom spokojný a nechcem ho vrátiť. A že on, Frank, už zaplatil všetky prepravné poplatky, takže mne zostáva zaplatiť len cenu auta. 

„Nie, nie, bohužiaľ na auto sa nedá ísť pozrieť, pretože je uskladnené v skladoch firmy GSC a tam sa len tak nejaký smrteľník nedostane“. V prílohe mi na oplátku posiela záplavu fotiek a informáciu, že on už požiadal GSC o otvorenie tajomnej transportnej transakcie, ktorú ja musím po zaregistrovaní potvrdiť. Všetko, vrátane internetovej stránky vyzerá úplne profesionálne a ja za malú chvíľku dostávam avízo o otvorení transakcie priamo od GSC. Začína to byť vážne. Delí ma len stlačenie tlačidla „Accept“ a zaslanie platby na účet firmy GSC. Žiaden Western Union. To vie predsa aj malé dieťa, že WU je podvod. 

„Frank, nože mi pošli ešte fotokópiu techničáku, nech sa ubezpečím, že je všetko all right.„
Namiesto Franka ma kontaktuje priamo GSC (bisťu veľmi rýchle a obsiahle služby sú to, keď aj komunikujú za Franka) a posielajú mi fotokópiu Frankovho pasu (to som fakt nechcel) a fotokópiu techničáku, kde Frank vystupuje ako jediný majiteľ. Všetko vyzerá byť all right. 

Má to len jednu malú chybičku. GSC mi poslalo fotku v obrovskom rozlíšení veľkosti plagátu, takže vidím každý detail obrázku. Obrázok v normálnej veľkosti vyzerá úplne OK.

Keď sa však zväčším Frankove meno a priezvisko, zisťujem, že niekto amatérskym spôsobom techničák upravil a v grafickom programe tam Frankove meno a priezvisko vlepil.

Nuž, zaujímavá to skutočnosť. Dokonca tak zaujímavá, že o nej chcem rozpovedať našej polícii. Nech sa aj oni pri výkone stresujúceho povolania trošku zabavia. Vyhľadávam teda telefónne číslo na „Úrad boja proti organizovanej kriminalite“ a neskôr na „Oddelenie medzinárodnej policajnej spolupráce“. Je neskoro poobede a nikto mi to nezdvíha. Skúsim im teda pútavý príbeh poslať emailom a k tomu ešte napíšem krátky blog, nech sa budúci klienti Franka a spoločnosti GSC Transport zbytočne nepopália. Radšej nech si prašuldy ušetria a v slabej chvíľke ma pozvú na pivo.

Mimochodom, práve sa mi ozval Nick. Je to Brit, ktorý po roku odchádza z Nemecka. Tú Toyotu RAV4 za úžasnú cenu mi rád predá. Nie, nedá sa ísť na ňu bohužiaľ pozrieť osobne. Je zaparkovaná v sklade jednej transportnej spoločnosti, ktorá celý obchod kvôli bezpečnosti predávajúceho i kupujúceho zastrešuje. Je to veľmi výhodné a very safe, tvrdí Nick.

A to si predsa nemôžem nechať újsť!

(Príbeh je pravdivý, aktuálny a ak sa ma chcete spýtať, kam na tých odrbávačov chodím, tak myslím, že je to len nejaký druh spoločenského magnetizmu)