Snívajte. Spolu.

Autor: Martin Basila | 3.12.2011 o 14:52 | Karma článku: 10,20 | Prečítané:  2111x

Prešiel som kus sveta. Od Afriky po Sever Európy, od Ázie po Ameriku.  Všade som stretol ľudí, ktorí sa pretĺkajú životom tak, ako im to ich plat, zdravie a krajina dovoľujú.  V obci na okraji Mníchova som našiel športoviská, na ktorých by sa mohla kedykoľvek zorganizovať malá letná olympiáda, miesta, kde môžu obyvatelia tráviť čas v rozsiahlych knižniciach, divadelných kluboch a z lavičiek v upravenom parku pozorovať, ako sa im deti vzdelávajú v dobre vybavených školách. Toho času tam prebiehala diskusia na tému výstavby obecného wellness. V centre afrického Khartoumu som našiel hlinené steny okolo malého kostola, ktoré boli po desiatich metroch rozdelené rohožami. Rohože oddeľovali triedy žiakov, sediacich na prašnej zemi a hltajúcich slová písané kúskami kriedy na vyblednuté tabule. Za kostolom bola udupaná plocha hliny v tvare futbalového ihriska, na ktoré jeden z chlapcov pozváral z odhodených rúr bránky a stal sa tak hrdinom mesiaca. Teraz snívali o ďalších vylepšeniach a momentálne sa snažili presvedčiť miestneho pástora, že basketbalový kôš vyslovene patrí na stenu každého pokrokového kostola.

Jedno mali Khartoumčania s Mníchovčanmi spoločné. Stretávali sa v miestnej komunite a snívali sny o svojej budúcnosti. Tie sny potom opatrne brali do rúk, pozerali sa na ne z rôznych uhlov, ohýbali ich, ladili a krok za krokom tvorili zo svojich snov realitu.

Na cintoríne som vždy kreatívny. Tme rozžiarenej sviečkami pridám jednu ďalšiu a potom venujem niekoľko minút rozhovoru s ujom, tetou, starou mamou a nepoznaným starým otcom. Prerozprávam im svoj život, ktorý sa mi opäť o kus posunul, pospomínam a poďakujem im za to, čo mi svojimi názormi, príbehmi a spoločnými zážitkami dali. Nakoniec spravím palcom krížik na rub mramoru a v tichu sa vytratím.
Cestou do rodičovského domu volím tú najdlhšiu cestu. Kráčam cez dedinu, ktorej dali meno opáti z protiľahlého brehu Váhu. Prechádzam popri kostole sv. Stanislava, ktorý každú  nedeľu nalieva mojej mame pokoj do duše, prechádzam popri dvestoročnej škole so štyrmi triedami, kde ma láskavá pani Dobiášová naučila písať prvé slovo MAŤO, a načúvam potoku, v ktorom som premočil desiatky topánok, za čo som doma dostal zaslúženú pochvalu otcovým remeňom. Pri ošarpaných múroch prastarého pivovaru si spomeniem na starú mamu, malé dievča, ktoré tu drelo aby ako najstaršie dieťa prilepšila mnohopočetnej rodine. Kráčam až ku kultúrnemu domu. Z tejto neforemnej kocky tabličku po tabličke opadáva socialistická mozaika a ja niekde v pamäti počujem tichý klepot premietačky, ktorá nám prvýkrát predstavila fešáka Winetua. Posledných desať minút uskakujem z nedostatku chodníka pred autami do priekopy, v ktorých si miestni pre skrášlenie nasadili stromčeky a tuje. Spoza Váhu na mňa hľadí biely kostol na Skalke spolu s tajomným kláštorom, a z druhej strany, z hlbokých a temných lesov nad dedinou, cítim chlad rozvalín starej Opatovej.  Toto som ja.  Tu som doma, aj keď už dlho žijem kade tade.

Vo frflaní som veľmi dobrý. O tom, ako sa v Opatovej nič nedeje dokážem frflať celé hodiny.  Po včerajšom večeri som frflať prestal. Snívam. Snívam a viem, že od včerajšieho večera so mnou sníva stovka ďalších ľudí. Pôvodný obyvatelia, prisťahovalci, pán farár,  podnikatelia, zástupcovia župy, mesta, štátu. Cítim sa ako Khartoumčan, ako Mníchovčan, ako Trenčan Opatovčan. Stretol som ľudí, ktorí sa podelili o svoje sny a vízie a povedali, ber si ich, sú tvoje, snívaj ich s nami a urob z nich realitu. Tri hodiny ich mne a stovke ďalších ľudí zaujímavými vizualizáciami a pútavým rozprávaním predkladali jednu za druhou.  Len tak, zadarmo. Z presvedčenia.

Starý pán Dužek nás za pár minút previedol dlhou históriou Opatovej. Náhle som prepadol nutkavému pocitu presedieť s ním pri čaji dlhé hodiny a dozvedieť sa viac. Dozvedieť sa všetko. Vraj píše knihu a ak mu dobrá duša pomôže, tak ju raz vydá a spolu s ňou ukotví mnohokrát povedané a mnohokrát zabudnuté.

Braňo Repka a Rado Zelik sú statik a architekt. Okrem toho sú skvelí vizionári a rozprávači. Pred očami nám spolu s pánom Horvátom, Plškom a Rendekom ukázali na zarastených poliach nové mesto, plné zelene a miest na oddych, vynovený kostol, pešiu zónu, obnovený pivovar, športoviská, múzeá, rybníky, cyklochodníky, areál vodných športov, vyhliadkovú vežu, opravený kláštor, zakonzervované ruiny Starej Opatovej...ukázali nám jeden z príbehov, ktoré môžeme spolu vytvoriť a prežiť.

Malo to trvať hodinu a pol a trvalo to tri hodiny. Zo sály, v ktorej bolo cítiť cibuľu neodišiel takmer nik. Všetci popri prežúvaní chlebov s masťou a jemne osolenou cibuľou nasávali sny Braňa a Rada. Ďalšiu hodinu strávili v hlúčikoch pri paneloch s víziami, kde mohli jednou nálepkou povedať, čo ich najviac zaujalo a tým poprosiť tvorcov, aby sa danej téme venovali ak im to čas, rodina a prostriedky dovolia.

Braňo Repka a Rado Zelík sú statik a architekt. Okrem toho sú skvelí vizionári a rozprávači. Každému z nás bezodplatne dali do hlavy sen, myšlienku, víziu. Nikdy sa ich už nezbavíme a budú nás nútiť k premýšľaniu, čo môžeme urobiť preto, aby sa z našich, teraz už spoločných snov, stala realita. Aby sme sa raz mohli obzrieť a s pokojom povedať, že kedysi dávno, jedného večera sme prestali frflať, začali sme snívať a krok po kroku sme naše sny spolu zmenili na realitu.

Cítim sa dobre. Odporúčam každému kraju, mestu, mestskej časti, obci, komunite. Snívajte a tvorte. Spolu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?