Pribehla celá šialená, uplakaná, roztrasená. „Cecil sa topí“ zašepkala. „CECIL SA TOPÍ“ zrevala. Siréna na vysokej drevenej veži na okraji tábora hučala a volala z lesov všetkých na pomoc. Bežali sme bosí, vystrašení. Kamene, konáre, bodliaky sme vôbec nevnímali. Nohy akoby z betónu nás niesli k hrádzi rybníka s patetickým názvom Holub. Dievčatá plakali. Chalani sa potápali na mieste, kde sa prevrhol čln. Jeden z loďky držal v rukách Cecilov maskáčový klobúk, ktorý zachytil keď sa ho snažil udržať nad vodou.
Voda bola v štvormetrovej hĺbke ľadovo chladná a hrozne temná. Strašidelná. Niekde v nej sa vznášalo jeho telo a my sme neboli schopní ho zachytiť. Potápali sme sa do úplného vysilenia až nakoniec museli vyťahovať nás. To čo sme mali spraviť my, spravili o dva dni hasiči v skafandroch.
Hlasno som lapal po dychu a díval sa okolo seba. Niečo so mnou nebolo v poriadku. Kam som sa pozrel, všade skrivené tváre bolesťou a plačom. Moja nie. „Som úplný cynický psychopat“, vravel som si s hrôzou.
Dochádzalo mi to celé dni.
Neskoro po polnoci som sa našiel pri kmeni obrovského smreku ako mi z nosa tečie prúdom krv a ja revem do úplného vysilenia. O pár mesiacov na intráku ma zo záchvatu plaču prebral výbuch žiarovky a náhla tma.
Láska, ktorú som pár dni pred jeho smrťou získal, vyprchala do vzduchoprázdna.
Neviem, odkiaľ som získal tú odpornú silu, aby som ako prvý zdvihol hlavu a povedal Cecilovej mame, že jej jediné dieťa zomrelo. Mrazivé ticho a neveriaci pohľad boli omnoho strašnejšie ako jej predošlý krik, keď sa nás pýtala čo sa stalo Romankovi. Prišiel otec. „Syn ti zomrel“ kričala na neho. „Syn ti ZOMREL“. Otec sa ako v omámení posadil a kŕčovito sa držal okraja stolu. „Včera som mu domaľoval izbu, aby sa vrátil do pekného“ vzlykal.
Pohreb prebehol v tichosti.
Rodičia sa rozviedli. Na ich dome s čerstvo vymaľovanou izbou sa objavila tabuľka „NA PREDAJ“. Mama sa po čase objavila s iným mužom a otec sa stal staničným alkoholikom. Bez duše postával pri stánku z alkoholom a niečo si rozprával. NIKDY som nenabral odvahu, prísť za ním, pozrieť sa mu do očí a porozprávať sa s ním. Bol som posratý.
Prepáč Roman, že som sa na to nezmohol.
Prídem aj tento rok na breh Holuba, zapálim ti sviečku a porozprávam ti o tom. O tom, že mi je ľúto, že dnes nemôžeš ako prvý z nás osláviť tridsiatku. O tom, že sme roztratení po celom svete. O tom, že už som pol roka nebol na horách a chýba mi láska. O tom, že začínam hrať na klavír a chýba mi skúsenejší parťák...
