Otecbýval opálený hlavne v období, keď sa vracal z týždňoviek od asfaltu.V piatok večer sme spolu s bratom čakali ako s nasolenými zadkami,kedy konečne zaškrípu vchodové dvere a my sa na neho navešáme ako vianočnéguľe. Občas neprišiel a my sme chodili spať strachom a smútkom celí bezseba. Ráno sme našli otcové alkoholom prepotené veci prevesené v malej obývačke.
Pamätámsi na slnkom zaliatu kuchyňu, do ktorej vtekalo slnko cez červené záclony,ušité po nociach mamou. Bola jeseň a kuchyňa voňala dymom, ktorý vletel dnuz komína. Na čiernobielom kredenci, na oboch dvierkach, viseli dvekrásne vyrezávané pušky. Malé klinčeky boli mieridlá. Na jednej bolo vypálené Ivoa na druhej Maťo.
Otcovéraňajky boli plné cholesterolu a nápadov. Vajíčko nakrájané na mesiačikyuložené do tvaru slnka, ktoré letelo nad obláčikmy z paprikya rajčín. Alebo vajíčko, na ktorom trónila polovica pardajky a na nejdrobné bodky. Muchotrávka stála vo vlašákovom šaláte a naokolo bolinapadané listy z čerstvých uhoriek. K tomu rožok. A kakaosamozrejme.
Otecveľa čítal. V predsieni dokázal stráviť celé hodiny s cigaretou a hrubouknihou. A tak sme čítali aj my. Celé hodiny, bez cigarety. A hralisme šach. Veľa šachu. Otec ho mal rád, aj keď postupne začal dostávať na frak.Naučil nás kosiť, zvárať, vŕtať, zatĺkať klince, vyťahovať ich, stavaťzajačník, múr, dom. Zabíjať zajace a sliepky ma naučila babka s dedkom.Otec pri pohlade na krv išiel do kolien. Otec nám prepil veľkú časť detstva.Odpustené.
Vždyma prekvapovalo, ako je možné, že má stále rád komunistov. V roku 1968,keď sa ako 24 ročný poddôstojník vyslovil proti vstupu ruských vojsk do ČSSRbol suspendovaný a jeho život sa napriek dvom ukončeným priemyslovkámpohyboval až do revolúcie v tých najpodradnejšách prácach. Technickéslužby, asfalt, kravín. V kravíne ťahal šestnástky a potom eštehodiny šrotoval zrno. Šrot znamenal prémie a prémie znamenali dovolenkuv Tatrách. Síce v stavbárskej unimobunke, ale mimo stresu, ktorýposledné roky nezmyselne vytvárala otcova sestra. Dedenie je nechutná vec.
Mámteóriu, že ak by otcovi nezomrel jeho otec keď mal dvanásť rokov, viedol bynašu rodinu inak. Mama by nemusel preplakať toľko večerov. S polosirotamije to ako s deťmi z domova. Nevidia príklad svojho otca, to, akodobre či zle vedie rodinu a nemôžu sa od neho poučiť. Otec sa snažil zovšetkých síl. Občas mu však sily došli a na chvíľku zakopol. A tak smesa prískokmi posúvali ďalej a ďalej a učili sa. Spoločná láska s mamoupretrvala vo forme lásky k horám. A to je fajn. Do konca života budúhory pre mňa znamenať rodinu. Vôňa kosodreviny alebo žihľava, do ktorej sompadol v kraťáskoch a krátkom tričku pri zostupe z Rozsutca. Hlavounapred, ruky pri tele. Krásne detstvo v horách. Rok, čo rok.
Otcovipostupne poumierali všetci kamaráti. Jeden za druhým. Ujo Waldman, ujo Monček,ujo Liška, ujo Ďuriš... Len ujo Žilkay sa ešte drží. Väčšinou ich vzala rakovina. Terazsi berie môjho starého otca, otcovho svokora. Roky spolu mastili mariáš a viacmenej neúspešne sa ho snažili naučiť aj mňa. Stavali spolu svoje domy, oralispolu svoje polia, pili, smiali sa a hádali. Posledné dni sa otec snažío dedka starať. Dedko odpadáva a otec ho chytá. Starý otec je statočnýa čestný bojovník, ale bez parťáka sa jednoducho nedá. Tak ako sa nedáv mariáši. Skurvená rakovina.
Otecodišiel na dôchodok. Posledná radosť, ktorú mal a zo srdca miloval bola jeho práca. Dokázalo nej dookola rozprávať celé hodiny. Práca je preč, radosť je preč. Ochorela dosýta si užil nemocnicu. Zhodil 23 kilogramov. Opálená rozosmiata tvár zbledla a čiernevlasy zostali už len na prehadzovačku. Verím, že je to len prechodný stav.Verím, že môj otec bude napriek všetkým úskaliam, ktoré prekonal zasa plnýenergie staršieho muža, humoru, chuti do života, pomoci druhým a porozumenia. Chcem aby môj otecbol opäť Cigáň a túlal sa nenáhlivo s mamou po horách. Mám ho veľmi rád.
